Odpovede ISU na otázky tlačovej agentúry SITA (15.12.2016)

1. ISU má za sebou tento rok viacero protestov, tiež štrajky na začiatku roka aj v septembri. Podarilo sa vám dostať tému školstva viac do povedomia. Ako ste spokojní s účasťou učiteľov v štrajkoch. Učiteľov je okolo 89 000, na septembrovom štrajku však bola účasť väčšinou okolo 2-tisíc učiteľov. Čo to pre vás znamená? Neboli učitelia otrávení tým, že sa neudiali žiadne zmeny a nevideli výsledky štrajkov? Nestratili učitelia pri druhom štrajku vieru v naplnenie požiadaviek ISU?

Štrajk ISU v roku 2016 bol najdlhším štrajkom v novodobej histórii Slovenska. S účasťou sme naozaj spokojní, hoci na jeseň sme očakávali trocha vyššiu účasť. Treba si však uvedomiť, že sme v oboch prípadoch čelili masívnej dezinformačnej a diskreditačnej kampani niektorých predstaviteľov vlády, parlamentu a tzv. starých odborov. Na jeseň bolo veľa učiteľov skutočne presvedčených, že máme "zákonom garantovaný" každoročný 6-percentný nárast tarifných platov alebo, že je dohodnuté ďalšie 6-percentné zvýšenie od januára 2017. Ďalší si mysleli, že sa zvýšenie platov tentoraz podarí cez kolektívne vyjednávanie. Iní učitelia si akoby naopak uvedomovali, že táto vláda je voči potrebám školstva rovnako hluchá ako tá predchádzajúca a nedokáže ňou pohnúť vôbec nič. Ani štrajk. Pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktorí na jeseň štrajkovali, napriek všemožnému zastrašovaniu - od premiéra až po niektorých zriaďovateľov a riaditeľov - bol štrajk viac než len snahou presadiť požiadavky formulované ISU. Štrajkovali za celkovú zmenu v prístupe ku školstvu.

Všetky doterajšie kroky vlády nasvedčujú tomu, že sa nechce pozrieť realite do očí, riešenie problémov bude naďalej odkladať alebo bude polovičaté riešenia predstavovať ako veľký úspech. Situácia na jeseň bola naozaj iná ako v zime, keď sa zapojilo 15 000 učiteľov. Vo februári nám dokonca mailom prišla prostredníctvom pána Hajduka, dnes riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu, podpora SNS a p. Danka. Ten nám potom na jeseň nemohol prísť na meno. Napriek tomu mal aj jesenný štrajk svoj zmysel. Jeho posolstvo je jasné: Pozor, táto vláda školstvo naozaj riešiť nebude.

2. V akom vzťahu je momentálne ISU s OZPSaV? Ondek v októbri po septembrovom štrajku ISU vyhlásil, že organizátori štrajku boli neskúsení. Tiež povedal, citujem "Obávame sa však, že jediným výsledkom týchto akcií bolo rozbitie kolektívov v školách a školských zariadeniach, strata priazne širokej verejnosti a oslabenie motivácie mnohých učiteľov zabojovať za svoje požiadavky v skutočnom štrajku v čase, keď by mohol byť najúčinnejší."

OZPŠaV sa od vzniku ISU stavia k Iniciatíve veľmi negatívne. Akoby si dobre uvedomoval, že sme takpovediac jeho čiernym svedomím. Iniciatíva vznikla preto, že sa učitelia už nemohli nečinne prizerať, ako vedenie OZPŠaV nebojuje aktívne za postavenie učiteľa a nepresadzuje dôsledne požiadavky sformulované v roku 2012 a 2013. Iniciatívu mylne vníma ako konkurenciu a od začiatku vedie prostredníctvom svojich štruktúr kampaň proti ISU a jej predstaviteľom. Nebyť tejto kampane, mohla byť účasť v štrajku podstatne vyššia. Rovnako mala za následok fakt, že na mnohých školách sa naozaj kolektívy rozhádali. Teraz to pán Ondek dáva za vinu nám, rovnako nám už vopred dáva za vinu, že on žiaden štrajk zorganizovať nevie alebo z neznámych dôvodov nechce.

ISU naopak podporuje všetky aktivity, ktoré majú za cieľ zlepšenie postavenia učiteľov a stavu škôl. Preto sme podporili aj požiadavky formulované v Deklarácii OZPŠaV a partnerských organizácií, aj protestné zhromaždenie OZPŠaV.

My sme obyčajní učitelia, vedenie odborového zväzu „profesionáli“. Vzhľadom na katastrofálny priebeh a výsledok kolektívneho vyjednávania by však mali kritiku zamerať skôr do vlastných radov. Mali by sa konečne zmieriť s faktom, že ISU existuje a ide nám o spoločné ciele. My sme odborom opakovane ponúkali spoluprácu.

3. Aké budú ďalšie kroky ISU v roku 2017? Má zmysel ďalší štrajk v atmosfére, keď predchádzajúce dva štrajky nič hmatateľné nepriniesli?

Rok 2016 bol pre všetkých veľmi hektický. Učitelia si potrebujú trochu oddýchnuť, nie je jednoduché byť v centre pozornosti spoločenského diania a súčasne dennodenne pracovať so svojimi žiakmi.

ISU sa v roku 2017 zameria hlavne na rozširovanie siete iniciatívnych a aktívnych učiteľov. Len oni môžu „prebudiť“ niektorých našich kolegov, ktorí si žiaľ neuvedomujú, že školstvo nie je len o ich osobnom postavení alebo ich osobnej životnej úrovni v tom ktorom regióne, ale že ide o celospoločenskú otázku s veľkým dopadom na budúcnosť krajiny. Budeme naďalej všemožnými spôsobmi upozorňovať na nedostatočné tempo pri zavádzaní zmien vedúcich k zlepšeniu stavu nášho školstva a v prípade, že nebudeme úspešní, nebudeme váhať pristúpiť ani ku krajným formám nátlaku, vrátane štrajku.

Hoci štrajky naozaj nepriniesli výrazné hmatateľné výsledky, mali zmysel. Minimálne tým, že učitelia ukázali, že nie sú ustráchaným stádom, ktoré bude mlčky a poslušne znášať svoje postavenie a pomery v školstve.

4. Bývalý minister školstva Juraj Draxler uviedol, že namiesto toho, aby si iniciatíva a odbory pred voľbami povedali, aké sú ich splniteľné požiadavky, a išli za nimi, tak strácali čas tým, že obviňovali seba navzájom alebo vládu v tom, kto čo v minulosti spravil dobre, čo zle. A hlavne, vybíjali si energiu v memorandách, ktoré boli koncepčne hlúpe a prichádzali s nezmyselnými požiadavkami, na ktoré vláda nemohla pristúpiť? Ako vnímate s odstupom času svoje požiadavky? Vnímate požiadavky v deklarácii o 25 percentnom zvýšení platov za prvý rok či požiadavku iniciatívy na 400 miliónov na vyrovnanie existujúcich rozdielov vo vybavenosti škôl didaktickými prostriedkami za reálne? Ak by ste začínali so štrajkom dnes, formulovali by ste požiadavky tak isto alebo inak?

Vyjadrenia p. Draxlera zväčša nekomentujeme, pretože ich považujeme za veľmi subjektívne a vzdialené od reality. Požiadavky Iniciatívy a odborov mali svoje opodstatnenie. Nežiadali to, čo by vláda „mohla“ splniť, ale čo považovali za nevyhnutné splniť. Termíny splnenia rovnako vyjadrovali akútnosť problémov. To isté v zásade žiadali odbory a dvanásť partnerských organizácií už vo výzve vláde v januári 2013 s horizontom splnenia do roka 2016. Žiaľ, vláda doteraz názor odborov, riaditeľov, rektorov, rodičov a učiteľov ignoruje. Problémy sa nabaľujú, tempo rastu platov je nedostatočné, prehlbuje sa modernizačný dlh.

Na rokovaní s p. Draxlerom, vtedy ministrom, sme presne vysvetlili, z akých údajov a výpočtov sme vychádzali. Pri každej požiadavke sme navrhovali rokovať najprv o opodstatnenosti a potom o realizovateľnosti.

Pri platovej otázke nevedelo ministerstvo opodstatnenosť nijakým spôsobom vyvrátiť, sami si dobre uvedomovali, že učitelia sú naozaj podhodnotení. Zároveň si uvedomovali, že splnenie platovej požiadavky by rozpočet v žiadnom prípade nepoložilo.

V otázke vybavenosti škôl len opakovali, že je to veľa. My sme vysvetlili náš výpočet, ale aj pripustili, že sa môžeme mýliť a požiadali sme ministerstvo, aby vyčíslilo, koľko by stálo vyrovnanie vo vybavenosti škôl. Iba opakovali, že naša požiadavka je nerealizovateľná. Vo Vecnom a časovom pláne opatrení na zlepšenie výsledkov žiakov v medzinárodnom meraní žiakov OECD – štúdii PISA z 9. 10. 2014 k tomu samotné ministerstvo navrhlo obnoviť vybavenie škôl prostriedkami (pomôckami aj technikou) na prírodovedné experimenty, vrátane prostriedkov počítačom podporovaného laboratória, s cieľom podporiť aktívne poznávanie žiakov na vyučovaní.

O tretej požiadavke sme ani veľmi nehovorili, ministerstvo si rovnako dobre uvedomovalo, že celý kreditový systém je zle nastavený a nefunguje. Napriek tomu opodstatnenosť odmietali verejne uznať. Išlo o politické rozhodnutie, akoby nám z princípu nemohli vyhovieť. Báli sa, že by sa to považovalo za slabosť.

5. Iniciatíva žiadala zvýšenie tarifných platov všetkých pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve od 1. januára 2016 o 140 eur a následne od 1. januára 2017 ďalšie zvýšenie o 90 eur. Následne ste sa podpísali aj pod deklaráciu, v ktorej signatári žiadali 25 percentné zvýšenie od roku 2017. Doteraz ste stále hovorili o celoplošnom zvyšovaní pre všetkých pedagógov. Kritické hlasy hovoria o tom, že zvyšovanie platov priláka lepších absolventov, no nepohne so schopnosťami súčasných učiteľov, keď platy nebudú diferencované napríklad podľa kvality vyučovania. Ako vnímate platovú otázku učiteľov? Zaslúži si učiteľ informatiky takú istú sumu ako učiteľ výtvarnej výchovy? Zaslúži si takú istú výplatu učiteľ, ktorý sa snaží a vytvára vo voľnom čase úlohy pre žiakov ako učiteľ, ktorý funguje iba zo zotrvačnosti?

Myslíme si, že za súčasného stavu potrebujeme urobiť jeden odvážny krok vpred a zvýšiť platy skokom a plošne. Potvrdzuje to aj porovnanie s ostatnými vysokoškolskými profesiami, ako aj porovnanie s okolitými štátmi z V4.

Učitelia sa nikdy nebránili myšlienke diferenciácie podľa kvality vyučovania. Žiaľ, doteraz nikto nepredstavil konkrétny návrh, ako by to malo v praxi vyzerať. Kvalitu vyučovania nejde len tak ľahko zmerať a zvážiť. Každý učiteľ je osobitý, používa iné metódy a postupy. Zároveň si treba uvedomiť, že ide o tzv. výchovno-vzdelávací proces, kde odovzdávanie poznatkov a vedomostí je rovnako dôležité ako výchova a celkový rozvoj osobnosti žiaka. Práca učiteľa informatiky je rovnako náročná ako práca učiteľky výtvarnej výchovy alebo angličtiny. Podstatné je, aby to bola skutočná osobnosť a vedela pracovať so žiakmi. Ak sú na školách učitelia, ktorí nepodávajú dostatočný výkon, je to v prvom rade chyba riadenia a nastavenia systému.

6. Požiadavkou iniciatívy tiež bolo, aby vláda prijala novelu zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, ktorou by opätovne zaviedla možnosť získavať kredity overením kompetencií, zrušila sedemročnú obmedzenú platnosť kreditov a obnovila možnosť získavať kredity za rozširujúce štúdium, štúdium v zahraničí a tvorivé aktivity.

Inštitút vzdelávacej politiky však hovoril o tom, že kľúčovými výzvami slovenského systému kontinuálneho vzdelávania učiteľov sú najmä nesprávne nastavené motivácie učiteľov, ktorí sa hlásili na vzdelávanie iba pre kreditové príplatky. Ďalej tiež nedostatočné zabezpečenie kvality programov kontinuálneho vzdelávania a nevyhovujúci obsah a formy kontinuálneho vzdelávania. Odporúčal napríklad odstrániť prepojenie kontinuálneho vzdelávania s kreditovým systémom, zaviesť hodnotenie vzdelávacích aktivít účastníkmi či nahradiť akreditáciu programov kontinuálneho vzdelávania akreditáciou poskytovateľov.

Ako vnímate toto hodnotenie Inštitútu finančnej politiky? Zhodujete sa s tým, že veľa učiteľov išlo do kontinuálneho vzdelávania s víziou kreditových príplatkov? Ak áno, je potom požiadavka na zrušenie obmedzenej platnosti kreditov, ktoré získali často aj v nekvalitných a nič neprinášajúcich kurzoch, opodstatnená?

Okrem vyššie spomenutých požiadaviek sme žiadali vytvorenie odbornej komisie, ktorá by „... komplexne prehodnotila systém kontinuálneho vzdelávania a menovaný zákon s prihliadnutím na analýzu súčasného stavu a  najlepšej praxe v zahraničí“Už v máji 2014 uskutočnila Slovenská komora učiteľov dotazníkový prieskum k systému kontinuálneho vzdelávania - mimochodom, je to doteraz jediný komplexnejší prieskum v tejto oblasti a spomínaná analýza IVP vychádzala aj z tohto zdroja. Na základe výsledkov výskumu sformulovala SKU túto požiadavku, ktorú si osvojila aj ISU. Učitelia boli prví, ktorí poukázali na nefunkčnosť a deformáciu systému. Učiteľov naozaj nemožno viniť za to, ako bol systém nastavený alebo akú mali niektoré akreditované programy kvalitu. Rovnako ani za to, že pri súčasných platových podmienkach využívali možnosť získania kreditov aj účasťou na školeniach, o ktorých prínose neboli celkom presvedčení.

Boli sme si vedomí, že komplexné prehodnotenie sa nemôže uskutočniť zo dňa na deň, takže sme okrem neho žiadali odstránenie najväčších deformácií a nespravodlivostí, ktoré vláda a parlament pomaly, cez nenápadné zmeny skryté za novelami iných zákonov, do kontinuálneho vzdelávania postupne vnášali. Jednou z najabsurdnejších zmien bolo zrušenie možnosti získať kredity overením vedomostí a zručností. Jednoducho sme si museli školenia „odsedieť“. Ako za trest.

Spomínaný komentár Inštitútu vzdelávacej politiky sa opiera aj o výstupy z diskusie odbornej komisie, ktorá krátko pôsobila na ministerstve školstva na prelome roka 2015/2016. S mnohými závermi tejto analýzy sa stotožňujeme (napr. zaviesť transparentné hodnotenie vzdelávaní, zníženie rozsahu školení a zvýšenie ich kvality, preniesť vzdelávania na pôdu škôl, viac zapojiť do vzdelávania vysoké školy...).

Okrem toho, že IVP vypracoval tento komentár však k žiadnym legislatívnym úpravám alebo vylepšeniu vzdelávania učiteľov nedošlo. Naopak, v súčasnosti pociťujeme opačný trend, keď sme svedkami útlmu vzdelávacej činnosti najväčšieho poskytovateľa: Metodicko - pedagogického centra, pravdepodobne z dôvodu, že náš systém kontinuálneho vzdelávania je vo veľmi výraznej miere závislý od možnosti čerpania fondov Európskej únie a tento zdroj sa v súčasnosti vyčerpal.

Všetky naše požiadavky považujeme naďalej za opodstatnené a nemenili by sme ich. Iba ak by sme ich rozšírili o ďalšie akútne problémy, ktoré treba neodkladne riešiť. Škôlky, asistenti, učebnice, právo veta zriaďovateľov - je toho veľa. Čas neúprosne beží a nič sa nedeje. V priebehu štyroch rokov máme štvrtého ministra. Ani jeden neprišiel na ministerstvo s jasnou víziou a koncepciou potrebných zmien. Všetci ju vytvárajú za pochodu. Realizácia je v nedohľadne.