Najväčším hriechom ľudstva nie je honba za peniazmi, ale túžba po moci…

Mnoho ľudí sa nazdáva, že bariérou rozvoja našich škôl, bariérou k lepším výsledkom PISA testovaní je nedostatok financií, málo kvalitný personál, zlé materiálne vybavenie, nabité kurikulum, chýbajúce učebnice, nevyužívanie moderných metód. A majú pravdu. Avšak najväčším nepriateľom pokroku škôl je dlhodobo zakorenená rakovina moci v školských (ministerských) štruktúrach a v srdci drvivej väčšine škôl. Len málokde nájdete školu, ktorá by dýchala spoluprácou, rovnocennými vzťahmi medzi všetkými aktérmi školy, demokratickým riadením, či lepšie povedané: subsidiaritou, participáciou, slobodou a zodpovednosťou na všetkých rovinách.

Riadiaci pracovníci nechápu, že ich úloha riadiť školu podľa § 5 zákona 596/2003 nespočíva v tom, že o všetkom rozhodujú, všetko vedia a všetko vlastnia, ale spočíva v pokore zabezpečenia všetkých zákonom stanovených podmienok, aby mohla škola rásť ako samostatný organický celok bez vlastníka. Niekedy vedúci pracovníci vnímajú školu ako svoje dieťa, ale zabúdajú, že rodičovstvo je služba sprevádzania na ceste jedinca k samostatnosti. Každá zdravá cesta riadenia vedie k oslobodeniu. Naopak, každá chorá cesta k centralizácii moci, kultu osobnosti jednotlivca a nakoniec ku páchaniu zločinov – mobbingu, šikane, podvodom, tajnostkárstvu, vlastneniu.

Zalovme k zákonným normám, ktoré upravujú demokraciu v školách. Len máloktorý „nadriadený“ vie, že celá jeho činnosť podlieha kontrole a úzkej spolupráci s radou školy, ktorá je ale predĺženou rukou všetkých aktérov školy: učiteľov, zamestnancov, rodičov, zriaďovateľa i študentov. Rada školy sa zodpovedá všetkým aktérom školy. Demokracia je participatívna, nie totalitná. Úloha zástupcov je reprezentovať voličov. Riaditeľ je volený radou školy a tá je volená všetkými účastníkmi vzdelávania. A tak riaditeľ sa zodpovedá rade školy a cez ňu všetkým. V konečnom dôsledku teda slúži jednotlivec celku a nie celok jednotlivcovi. V škole niet priestoru na vládu jednotlivca, či informačné embargo. Vízia školy nie je vlastné presvedčenie jednotlivca, ale spravodlivé napĺňanie potrieb všetkých. Všetko má byť otvorené, viditeľné, priezračné, všetko má byť výsledkom participácie a informovania všetkých. Rozhodnutia jednotlivcov musia ustúpiť potrebám a rozhodnutiam komunity.

Každý riaditeľ je aj zamestnávateľ a teda za svoju činnosť sa zodpovedá zástupcom zamestnancov alebo odborom. Tie majú na pracovisku plné právo ho kontrolovať. Riaditeľ sa tak opäť zodpovedá všetkým zamestnancom za svoju činnosť, za rozpočet, prerokúva nové pracovné miesta, výpovede, pracovný poriadok, vnútorné predpisy a pracovné podmienky, pracovný čas, odmeny, podmienky NV, plán dovoleniek, vzdelávanie učiteľov atď. Jeho úlohou je iba bdieť nad dodržiavaním zákona a vytvárať príležitosti, jeho jediné pevné rozhodnutie je citovanie zákona, nie vlastné pocity a presvedčenia. On je strážca zákona, nie svojvoľný panovník. Dodnes máloktorý riaditeľ tuší, že má povinnosti prerokovávať takmer všetko so zamestnancami, či mať ich súhlas. Zamestnanci tiež môžu v prípade nespokojnosti vyhlásiť riaditeľovi štrajk. Majú možnosť ho cez radu školy kedykoľvek odvolať. On je iba predĺženou výkonnou rukou komunity, nie samostatným subjektom výkonu vlastnej moci. Ak riaditeľ zdieľa moc, stáva sa slobodným. Nepreberá zodpovednosť za druhých, ale iba za seba a umožňuje to rovnocenne každému. Ľudskosť, etika, humanizácia, ktorú v školách tak veľmi potrebujeme, je v príkrom rozpore s bezuzdným rozkazovaním. Sedenie za vrchom stola, krajší kancelársky nábytok a mnohé ďalšie symboly na školách nám stále pripomínajú históriu panovníkov s nezabudnuteľnými slovami: „Keby ste vedeli, čo všetko robím. Ani netušíte, koľko zodpovednosti leží na mojich pleciach. Kým vy ešte ráno spíte, ja už riešim veľmi vážne veci.“ Tento syndróm nadčlovečenstva popísal Malý princ jednoduchou myšlienkou: „Králi vidia svet veľmi zjednodušene, všetci ľudia sú pre nich poddaní.“ A pritom sú rovnakí učitelia ako ostatní. Sú prví medzi rovnými. Nie sú vlastníci, ale len dočasní správcovia a majú konať iba to, čo im stanovuje zákon a školská komunita.

Desaťročia komunizmu nás nesmierne poznamenali. Donášačstvo, podlizovanie, intrigy, manipulácia s odmenami, panovnícka svojvoľnosť, stranícka príslušnosť, chorá poslušnosť, lojalita na úkor pravdy, poddajnosť i úslužnosť. Dodnes tvoria v školstve „dračí doupě“. Bolo by ale už načas opraviť tento nerovnovážny stav a vrátiť humanizmus do škôl. Ak začneme od transformácie riadenia škôl, od panovania k službe, veľmi rýchlo budú učitelia zažívajúci úctu vo svojich zborovniach, schopní partnerskej spolupráce medzi sebou a rodičmi, budú otvorení inkluzívnemu sprevádzaniu žiakov na ich vlastnej ceste k slobode a zodpovednosti. Vyhoďme kožené sedačky z riaditeľní, vyvesme vzdelávacie programy, rokujme o pracovných poriadkoch, zverejnime rozpočty a sociálne fondy, demokraticky diskutujme. Otvorme okná škôl dokorán. Pedagogické zbory pripomínajúce skôr ovčince premeňme na kriticky mysliace predstavenstvo, radám školy vráťme do rúk smerovanie škôl a začnime dodržiavať zákony. Rozložme bremeno moci z jednotlivcov na komunitu. Vráťme ľudskú demokraciu do škôl a do tried, opustime manipuláciu moci: kto z koho a nahraďme ju argumentáciou. Zmeňme hierarchiu na participáciu. Je to také jednoduché: stačí dodržiavať zákon, pochopiť jeho zmysel a odhodiť hru prsteňov moci. Je čas vrátiť sa k pôvodnej múdrosti ľudstva: spravodlivosti, pravde a láske.

V roku 2019 želám všetkým učiteľom (vrátane riaditeľov), aby dokázali objaviť nový rozmer Komenského školy pre 21.storočie.

Viktor Križo

učiteľ, špeciálny pedagóg